ANDREJ KRÁTKY  

Slovensko

*1966 Zlaté Moravce. Studoval na Střední škole uměleckého průmyslu v Bratislavě, poté na Vysoké škole uměleckoprůmyslové v Praze v Ateliéru knižní grafiky a písma, kde absolvoval v roce 1992 u prof. Jana Solpery. Absolvoval roční studijní pobyt na NCSU v Raleigh, USA. Byl oceněn bronzovou medailí na Bienále Brno 96 a cenou Typographic excellence Type Directors Club-u v New Yorku, kterého je členem. Je spoluzakladatelem a tvůrčím/uměleckým ředitelem agentury CD – Creative Department a pracuje v reklamě. Je členem prezidia Art Directors Club-u v Bratislavě. Externě působí na Vysoké škole výtvarných umení v Bratislavě.
 


Písmo a otvorený priestor času

K tejto úvahe ma inšpirovala téma tohoto sympózia: Design ako otvorený priestor. Ako grafický a písmový designér považujem písmo za základný materiál priestoru designu. A tak som sa pokúsil nájsť niektoré vzťahy medzi pojmami priestoru a písma. Neurčitý pojem “otvoreného priestoru” môžeme chápať doslovne v jeho fyzikálnom význame, ale aj ako metaforu pre otvorenú budúcnosť. To ma nakoniec priviedlo na myšlienku pokúsiť sa zo vzťahov písma a jeho priestoru odhadnúť najbližšiu budúcnosť písmového designu v priestore času. Nedávna zmena letopočtu je tiež dobrou príležitosťou na to, obrátiť sa k budúcnosti a pokúsiť sa v nej nájsť inšpiráciu. Účel takejto úvahy sa môže zdať pochybný, ale má aj praktické dôsledky.

Písmo je elementom, ktorý môže napĺňať a spolutvoriť “otvorený priestor” v oboch naznačených významoch. V doslovnom zmysle napríklad ako písmo na stránke knihy, v abstraktnom zmysle ako písmo, ktorým sa píšu dejiny, alebo tiež ako písmo, ktorého formy sa menia v čase.

Je pravdepodobné, že úvahami nad možnou budúcnosťou písma sa zaoberali aj naši predchodcovia a z takýchto úvah pramenili aj praktické riešenia, napríklad keď z času na čas niektorý z mocných presadil reformu písma. Karol Veľký, napriek tomu, že sám vraj nevládol písmom, presadil reformu vo forme Karolínskej minuskuly v snahe o lepšiu a praktickejšiu formu písma. Stalo sa to v dobe, keď znalosť písma a tým aj moc nad jeho budúcnosťou bola v rukách hŕstky vzdelaných.

Dnes na svete pôsobia stovky písmových designérov a každý z nich tuší, že môže byť spolutvorcom budúcnosti. Pokúšajú sa vytvárať nové písma s ambíciou viac alebo menej uhádnuť budúcnosť. Písmový návrh sa stáva svojbytným, opúšťa svojho tvorcu a častokrát ho prežije existujúc ďalej ako súčasť budúcej kultúry. V tomto zmysle sú písmari šťastnejší ako ktorýkoľvek iný designér, pretože úspech ich návrhu nie je vyjadrený len okamžitým úspechom ale môže časom získať ako víno. Vývoj písma však nie je lineárny a je ťažké predvídať dopredu. V tomto zmysle je možné považovať budúcnosť písma za otvorený priestor. Ako boli teda designéri úspešní pri predpovedaní budúcnosti?

V dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa niektorí intenzívne zaoberali ekonómiou a funkčnosťou čítania v snahe vytvoriť písmo pre budúceho, moderného človeka. Písmo Universal Herberta Bayera, úzko späté s tradíciou Bauhausu, je ukážkou funkcionalistickej racionalizácie, zjednodušenia tvarov písma na najjednoduchšie geometrické formy, a to z funkčných aj estetických dôvodov. Písmové súbory mali byť zjednodušené na minusky. Dnes vieme, že pre bežné rozšírenie boli tieto pokusy príliš nekonzervatívne, nerešpektovali dostatočne tisícročnú históriu komunikácie a boli viac vyjadrením svojej vlastnej doby ako možnosťou pre budúcnosť.

Vyrastal som v dobe, ktorá chlapčensky snívala o ďalekých kozmických letoch, vesmírnych mestách budúcnosti a mimozemských civilizáciách. Mimochodom, z perspektívy dieťaťa sa mi letopočet 2000 zdal neskutočne ďaleko (v tom roku som mal mať neuveriteľných 34 rokov) a znamenal teda sám o sebe symbol budúcnosti, nových možností a ovládnutia vesmírneho priestoru (ďalší z významov slova priestor). Komunikácia mala snáď v tej ďalekej budúcnosti prebiehať telepatiou, čítanie malo byť zastaralou metódou získavania informácií a písmo budúcnosti teda v našich predstavách figurovalo len na digitálnych termináloch. Číslice takéhoto digitálneho displeja by mohli symbolizovať vtedajšie predstavy o písme ďalekej budúcnosti. Písmo v “digitálnej forme” reprezentovalo slobodného ľudského ducha, ktorý ovládne priestor, kolonizuje planéty a využije na to nové, ešte nepoznané technológie.

V tej dobe prvých počítačov sme predpokladali, že písmo budúcnosti sa bude musieť prispôsobiť technológii a tak sa hľadali formy abecedy, ktoré by boli čitateľné pre ľudí aj pre digitálne stroje. Človek sa mal prispôsobiť stroju aby s ním mohol komunikovať.

Dnes by takéto digitálne písmo mohlo byť symbolom pre romantickú nedokonalosť každej predpovede budúcnosti a formálne je jednoznačne súčasťou designu sedemdesiatych rokov. Stáva sa často vďačným motívom interpretácie a irónie.

Skutočné digitálne písmo sa však vyvíjalo úplne inak. Moderné technológie totiž už neobmedzujú formu písma tak hrubým spôsobom, ale naopak oslobodzujú designéra a ponúkajú mu nekonečný priestor pre jeho tvorivosť.

Práve nové možnosti technológií a všeobecná prístupnosť nástrojov na tvorbu písma prakticky pre každého znamenali v deväťdesiatych rokoch nový impulz pre hľadanie písma budúcnosti. Vznikla idea, že písmo môže byť vytvorené na mieru pre každý dokument alebo užívateľa a designéri vygenerovali závratné množstvo nových abecied. Expresívna hodnota písma sa stala prvoradou aj na úkor čitateľnosti. Čitateľnosť alebo skôr miera čitateľnosti, bola považovaná za súčasť prenášanej informácie a prestala platiť za absolútne kritérium kvality designu. Pre niektorých znamenala len akúsi konvenciu, základné formy písma môžu prejsť v krátkej dobe prudkými zmenami a písmo má otvorenú budúcnosť. Rôzne nekonvenčné abecedy sa môžu stať bežnými pre rôzne subkultúry a postupne získať vlastný význam. Zuzana Ličko na argument o nečitateľnosti povedala v roku 1993: Možno niektoré z mojich abecied nakoniec dosiahnu tento bod akceptovateľnosti a tak sa stanú viac čitateľné; možno o dvesto rokov, kto vie? Napriek tomu, že nechcem popierať význam takýchto trendov pre súčasné ponímanie grafického designu, hlavne v zmysle jeho novej zodpovednosti a jeho chápania ako svojbytného média, samotné písma zostávajú opäť viac dobovým artefaktom ako výzvou pre budúcnosť.

Zdá sa totiž, že v konzervatívnom prostredí písmovej kultúry sa skutočnými písmami budúcnosti stávajú tie, ktoré sú prirodzeným vyústením pomalého vývoja. Projekty, ktoré vznikali ako pokus o predpoveď budúcnosti, sa naopak väčšinou stávajú len dobovou záležitosťou.

Znamená to, že priestor písma je už uzavretý? Alebo to budú práve nové technológie, ktoré zmenia našu písmovú kultúru spôsobom, ktorý by nikto z nás nepredpokladal?

Priestor v doslovnom význame je médiom aj súčasťou písma. Starorímske nápisy boli tesané do kameňa v priestorovom reliéfe, ktorý je čitateľný zásluhou svetla, ktoré sa na ňom láme. Aj vytlačené písmo je len sústavou dvojrozmerných znakov, ktoré umiestnené podľa istých pravidiel do priestoru stránky prenášajú informáciu. Len vo vzťahu medzi písmenom a okolitým priestorom vzniká kontrast, ktorý je sprostredkovateľom informácie. Formu písma, spôsob jeho použitia, mieru jeho čitateľnosti ale aj štruktúru podkladu, svetlo a mnohé iné vplyvy môžeme považovať za šum, ktorý významne vplýva na prenos informácie a pridáva k nej ďalšie významy. Takže písmo nielen existuje v priestore ale priestor sa sám stáva jeho súčasťou a súčasťou informácie.

Matthew Carter napísal v roku 1990: Písmoví designéri vnímajú písmo ako biele medzery oddelené čiernymi znamienkami.

Takto môžeme vnímať písmo, ktoré existuje na papieri. Dnes, o desať rokov neskôr sa priestor písma dosť podstatne zmenil. Je to priestor rôznorodý, digitálny, virtuálny. Písmo čoraz viac existuje, alebo skôr neexistuje, ako nehmotná definícia, svetlo a tieň na obrazovke počítača alebo televízneho prijímača, sústava svetielkujúcich bodov, alebo častejšie práve nesvetielkujúcich bodov vo svetielkujúcom priestore. Preto by som sa odvážil predchádzajúcu myšlienku komentovať a doplniť takto: Písmo je pulzujúci priestor oddelený inak pulzujúcim priestorom. Pokúsim sa v ďalšom odhadnúť, čo táto zmena môže znamenať pre budúcnosť formy písma.

Súvislosť medzi technológiou písania a formou písma bola rozhodne v doterajších dejinách tou najdôležitejšou designérskou školou. Každý vie, ako úzko súvisela forma asýrskeho klinového písma s použitým klinovým nástrojom a máme tiež predstavu o tom, ako vplývalo použitie šikmo zrezaného brka na formy písma latinkového. Na druhej strane máme príklady, že naši predchodcovia sa každou novou technológiou vždy snažili najskôr verne napodobňovať formy písma predchádzajúcej epochy v snahe uchovať informačnú hodnotu a čitateľnosť písma. Stoja tu teda proti sebe tradične dva princípy, nová technológia sa najprv snaží čo najpresnejšie reprodukovať písmo v jeho formách zodpovedajúcich predchádzajúcej technológii (v záujme zachovania čitateľnosti) ale zároveň z dlhodobého hľadiska je práve zmena technológie rozhodujúca pre zmeny vo forme písma.

Písmová kultúra je pritom pravdepodobne najkonzervatívnejšou kultúrou ľudstva. Žiadne iné kultúrne dedičstvo nie je tak odolné času ako písmo. Dnes bežne používame písmo päťsto rokov staré. Toto má jednoduchý dôvod: písmo je dohodnutý kód, ktorý je zrozumiteľný iba vtedy, ak sa presne dodržiava. A nielen to, kód sa postupne štandardizuje a jeho zmeny sú tým menej akceptovateľné, čím väčšia skupina ľudí ho naraz používa.

Hlaholika ako prvé slovanské písmo bola vytvorená ako nové písmo pre nepočetné obecenstvo. Bolo jednoduchšie zmeniť a vytvoriť nový kód, keď sa začínalo z ničoho.

Zmena najpoužívanejšej formy latinkového písma v rannom stredoveku (z majuskulového alebo unciálového rímskeho písma na minuskulové stredoveké formy) bola uľahčená faktom, že znalosť písma sa prechodne obmedzila na úzku vrstvu vzdelancov.

Humanistická renesančná doba naproti tomu priniesla prudké rozšírenie znalosti písma a vzdelanosti, preto znamenala zároveň aj najvážnejší krok ku štandardizácii písma. Preto aj dnes ešte stále bežne používame renesančné písmo.

Ak zoberieme do úvahy dnešné obrovské rozšírenie kultúry latinkového písma, podporené aj postupujúcou prevahou angličtiny ako spoločného jazyka digitálneho veku, vidíme že podstatná a náhla zmena písmového kódu je asi vylúčená. Naopak, obrovské rozšírenie domácich počítačov a internetu by teoreticky mohlo znamenať, že väčšina informácií bude v budúcnosti zobrazovaná v dvoch-troch “generických” štandardných písmach, nejakej málo kvalitnej ale voľne dostupnej forme Timesu alebo Helvetiky.

Skúsme však uvažovať nad vplyvom technológie detailnejšie. Mnohé vynálezy skutočne splnili alebo aj prekročili sny zo science fiction. To sa týka nielen digitálnej technológie samotnej, ale aj takzvaného užívateľského rozhrania. Počítače ovládateľné hlasom budú čoskoro v každej domácnosti.

Rozvoj samotnej počítačovej technológie vlastne úzko súvisí s grafikou a typografiou.

Prvé počítače boli vytvorené na objednávku americkej armády za účelom grafickej simulácie pre výcvik pilotov. Prvé osobné počítače s jabĺčkom v logu využili geniálny nápad s grafickým interface, metaforou pracovného stola. Vo chvíli, keď bol na svete prvý Macintosh vznikla otázka na čo by taký domáci počítač mohol byť dobrý, samozrejme okrem počítačových hier. A odpoveďou bolo DTP. Celý ďalší vývoj osobných počítačov bol hnaný snahou vytvoriť dokonalejší systém pre vydávanie dokumentov na písacom stole. A až donedávna sa pokrok a vývoj technológií osobných počítačov riadil aj potrebami grafických designérov. Vznik a rozvoj internetu a multimédií potom zmenil nástroj na médium. V budúcnosti sa veľká časť čítania presunie z klasických médií na médiá elektronické.

Keďže osobné počítače boli vyvinuté aj na základe objednávky grafikov, ich hlavným technickým cieľom bolo čím lepšie a vernejšie reprodukovať obraz a písmo. Lenže aj napriek vynikajúcim novým technológiám, ktoré reprodukujú tvary písma pomocou matematicky presných kriviek PostScriptu a zaručujú neobmedzené zväčšenie písma bez straty kvality, všetky koncové zariadenia, ktoré zobrazujú písmo, sú stále založené na pravidelnej štvorcovej sieti.

Peter Biľak v súvislosti s formami súčasného písma napísal: V posledných desaťročiach sme boli učení ako vnímať prirodzené formy. Teraz nastalo veľké znepokojenie pre naše zmysly. Všetko je stvorené zo štvorcov (pixelov).

Priestor, v ktorom bude existovať písmo digitálneho veku je nehomogénny. Nič na obrazovke nie je plynulé. Obraz je tvorený nehomogénnymi svetelnými bodmi premenlivej intenzity. Dlho sme učili technológiu stierať túto nehomogenitu prostredia. AdobeTypeManager zaviedol anti-aliasing, technológiu, ktorá koriguje zubaté okraje písma škálou šedých bodov. Najnovšie grafické prostredie systému MacOSX pôjde ešte ďalej, na pracovnú dosku počítača zavádza priesvitnosť. Ďalší optický klam, ktorý pomáha vyhladzovať svet. Ale to nič nemení na skutočnosti, že priestor je už navždy nehomogénny.

Z príkladov v minulosti sa dalo odvodiť, že nová technológia po počiatočnom zvládnutí napodobenia minulých vzorov ponúka svoje vlastné nástroje zmene budúcej formy písma. Myslím, že budúce písmo bude silne ovplyvnené práve touto novou nehomogenitou prostredia a nakoniec ju využije pre svoje nové formy.

Typickým prostredím, priestorom, v ktorom sa odohrával vývoj klasickej kníhtlače bol svet čiernej a bielej, dvojrozmerná plocha listu papiera. Obrys písma je plynulý, spojitý.

Pri detailnejšom pohľade zblízka však vidíme, že hranica medzi čiernou a bielou je ovplyvnená skutočnou fyzikálnou matériou, prejavuje sa štruktúra papiera a profil kuželky písma do nej vtlačenej. Okraj písmen preto získava istú neurčitosť, rozstrapatenosť, vzhľad textu je typicky mäkký. Toto je veľmi dôležitý prvok estetiky kníhtlačového písma a najlepší tvorcovia ryli svoje matrice s citom pre túto technickú nedokonalosť tak, aby dosiahli čo najlepší výsledok konečnej tlače, nie matrice. Jedným z atribútov dobrého písmového designu bola aj trvanlivosť a odolnosť písma, rytec sa prirodzene vyhýbal príliš jemným detailom a ťahom, ktoré boli najcitlivejšie a najrýchlejšie sa opotrebovali. Robustnosť designu ho chránila proti znehodnoteniu.

Keď prišla éra fotosadzby, ktorá naraz umožňovala relatívne dokonalý odtlačok predlohy na papieri, designéri chceli napodobniť mäkký charakter kníhtlače. Relatívne bez úspechu. Priestor písma sa stal plochým a technicky neosobným. Najlepšie písma pre fotosadzbu sa však odpútali od presnej reprodukcie predlohy, zmenili základné proporcie písmového účaria a využili nové možnosti, napríklad neobmedzenú písmovú kuželku. Typografi ďalej skúmali možnosti prispôsobiť design písma tak, aby sa ani pri horšej reprodukcii alebo optickej deformácii nezalievali jemné negatívne detaily. Skoro pravidlom sa stala otvorená písmová kresba, skrátenie doťažníc a zväčšenie minuskovej výšky písma. Písmari osemdesiatych rokov však stále považovali niektoré nové možnosti fotosadzby, možnosť deformovať proporcie písma a možnosť ľubovolne meniť medzery medzi literami, za hrozbu dobrej typografie.

Potom začala digitálna doba a okrem svojich technických obmedzení čoskoro priniesla typografom aj ďalšiu možnosť – neobmedzenú deformáciu samotného písmového materiálu. Noví tvorcovia si deformáciu zobrali za svoju pracovnú metódu, ktorá prinášala do písma nové možnosti expresie a výrazu. Mnohé úspešné písma boli rozobraté na súčiastky a znovu poskladané, inde sa tvorcovia pokúsili napodobiť živosť starej kníhtlače roztraseným obrysom alebo dokonca deformovali písmo v snahe znížiť čitateľnosť a tým pozmeniť významy textu. Takéto pokusy majú z dlhodobého hľadiska len malý význam. Za príklad istého pozitívneho príkladu futuristického designu by som však pokladal Brodyho Blur, ktorý použil ako nástroj na skreslenie písma jeho rozostrenie. V ďalšom vysvetlím, prečo.

Avšak ak sa v súvislosti s digitálnou typografiou zaoberám deformáciou, dôležitejšia sa mi zdá iná deformácia, čisto technologická. Písmo je nutne deformované pri každom prevádzaní ideálneho (virtuálneho) písmového obrysu, napríklad definovaného krivkami PostScriptu, do fyzikálneho priestoru bitmapy zobrazovacieho zariadenia. Pri nižších frekvenciách rastra tak vzniká celkom významná deformácia, ktorá môže písmo úplne znehodnotiť.

Písmoví designéri si v priebehu deväťdesiatych rokov uvedomovali, že dobré digitálne písmo by malo byť použiteľné rovnako úspešne na ľubovolnom zariadení, vytlačené alebo zobrazené ktoroukoľvek zobrazovacou jednotkou. Toto znamenalo na jednej strane potrebu veľmi pokročilých technických riešení, napríklad hinting a anti-aliasing, na druhej strane snahu designera vytvoriť univerzálnejší návrh, ktorý by dopredu anticipoval možnosť skreslovania písma a zabránil tak jeho rýchlemu znehodnoteniu. Hinting v písmovom designe znamená prakticky to, že designér vedome rezignuje na presnú kontrolu nad tvarom a proporciou písma a sám programuje počítač tak, aby zdeformoval dané písmeno do ľubovolnej pravouhlej mriežky.

Vynález anti-aliasingu (vyhladzovania písmovej formy s použitím odtieňov šedej) bol nedoceniteľným krokom k dokonalejšiemu zobrazovaniu písma. Zároveň však znamená definitívnu relativizáciu písmového designu – rovnaký znak je vždy zobrazovaný rozdielne v záujme vizuálneho vnemu. Písmená už nikdy nebudú “pevne” definované. Relativizáciu písmového designu prinášajú aj ďalšie technológie, napríklad Multiple Master font je nekonečnou množinou designov, ktoré môže užívateľ voliť pomocou definovateľných parametrov.

Nakoniec prišiel internet a ohrozil typografiu v jej podstate, pretože zrušil kontrolu nad sadzbou textu a presnosť nahradil približnosťou. Písmo existuje len približne, jeho voľba záleží od náhodných vplyvov, nastavení prehliadača, rozmeru zobrazeného okna a podobne. Ak sa typografi od začiatku kníhtlače snažili o čím dokonalejšiu reprodukciu detailu tak internet vložil všetky jej nástroje do rúk náhody.

Dalo by sa povedať, že ak kníhtlač priniesla pohyblivé litery, fotosadzba deformáciu proporcií, tak digitálne technológie znamenajú zrodenie amorfného písma s nekonečnými možnosťami skreslenia. Písmo, ktoré sa presadí ako písmo týchto nových technológií bude asi to, ktoré najlepšie využije tieto nedokonalosti vo svoj prospech. Alebo lepšie povedané využije vlastnosti prostredia, priestoru v ktorom existuje.

Z čoho teda pozostáva nové prostredie digitálnej typografie? Je to priestor nespojitý, pozostávajúci z pulzujúcich bodov. Zároveň však na rozdiel od predchádzajúcich technológií nie je čierno biely, ale obsahuje nekonečné množstvo odtieňov. Tieto odtiene môžu reprezentovať rozmazané okraje písmen ale tiež vytvárať ilúziu priestoru, vrstvenia a prekrývania, priesvitnosti, tretej dimenzie. A keďže je to priestor v svojej podstate premenlivý, vnáša do vizuálnej skúsenosti reálny pohyb a dynamiku, čo ešte viac prispieva k neurčitosti samotného písma.

Pohyb je dôležitým atribútom modernosti. Už v roku 1928 Jan Tschichold predvídal: “…dnes už nečítame pokojne riadok za riadkom, ale prebehneme rýchlo celý text, a iba keď je naša pozornosť niečím zaujatá, študujeme detailne.” O sedemdesiat rokov neskôr, v dobe digitálnej televízie a multimédií je pohyb reálnou zložkou vizuálneho vnemu.

Adrian Frutiger napísal v roku 1989: “Biela plocha papiera je považovaná za prázdny, neaktívny podklad, napriek viditeľným štruktúram, ktoré obsahuje. S prvým zjavením bodu, čiary, prázdny priestor je aktivovaný… Týmto spôsobom prázdnota sa stáva bielou, alebo svetlom, poskytujúc kontrast pre zjavenie sa čiernej.”

Pokiaľ sa odpútame od papiera ako podkladu písma a uvedomíme si štruktúru zobrazovacieho média, môžeme ísť ďalej. Prázdny priestor obsahuje pulzujúci a živý potenciál a napätie, ktoré je aktivované živým a pulzujúcim znakom. Najvyšší kontrast vzniká na rozhraní týchto dvoch pohyblivých elementov. Pohyblivý svetelný bod je pre oko výraznejší ako bod statický. Stačí si uvedomiť pulzujúci maják alebo chvejúce sa svetlo hviezd.

Neurčitý pulzujúci svetelný bod je súčasťou neostrosti. Ako som už spomínal, neostrosť písmových obrysov je už pevne udomácnená na obrazovkách našich počítačov, pričom paradoxne tento optický klam vyvoláva pocit presnejšej a ostrejšej formy ako zubatý nerozmazaný okraj. V princípe tu teda neostrosť prispieva k čitateľnosti. Rozšírenie Photoshopu ako bežného nástroja grafika prinieslo zaujímavé príklady zámerného rozostrovania písma vo väčšom merítku, nad rámec vynúteného technologického riešenia. Neostré písmo, ktoré sa stáva súčasťou živého priestoru, nepochybne nesie v sebe napätie a potenciál, spolu s vrstvením a zmnožením, priesvitnosťou a pohybom. Rýchlo preblikujúce nápisy hudobného videa, pohyblivé alebo pulzujúce písmo je nielen formálnym atribútom súčasnosti, ale má tiež čisto funkčné využitie ako svetelný pútač, upozornenie, výzva a upriamenie pozornosti. V dnešnej rýchlej dobe nestačí poskytnúť jasný a čitateľný text, musíme čitateľa prinútiť čítať, vyberáme to podstatné, selektujeme informáciu a tú potom čo najvýraznejšie umiestňujeme do priestoru. V tomto zmysle je teda využitie vlastností digitálneho priestoru nevyhnutné pre dobrú čitateľnosť informácie.

Budúci písmový designér teda bude pravdepodobne nielen akceptovať možnosť deformácie písma, bude ju sám predvídať a písmo upravovať tak, aby bolo pokiaľ možno najlepšie schopné zniesť deformáciu, rastrovanie a neurčitosť. Pohyblivé písmená budú pevnejší duktus, tvary, ktoré najlepšie znesú skreslenie. Prídu nové nástroje, ktoré uľahčia tvorbu takýchto abecied, pretože poskytnú okamžité zobrazenie možných deformácií a automatickú korekciu tvarov písma pre digitálne skreslenie. Budú zavedené nové inteligentné algoritmy, ktoré budú upravovať písmo pri každom použití tak, aby sa čo najlepšie zvládlo dané skreslenie.

Ako porastie význam konečného zobrazenia písma, tak bude klesať dôraz na krásu vykreslených kriviek a ich čierno-bielych definícií. Možno tak ubudne čosi z manierizmu predchádzajúceho obdobia. Novým designérskym problémom bude skôr funkčnosť a čitateľnosť písma v nových podmienkach, čo je dobrým znamením, že písmový design sa vráti kúsok späť k remeslu.

Pre výraz a expresivitu písma sa už dnes stáva dôležitejším spôsob jeho použitia v priestore ako samotná expresivita jeho designu. Jedným z dôvodov by mohlo byť, že svet je čím ďalej viac vizuálny a pre komunikáciu používa viac obrazov ako textu. A keďže obrazy sú pohyblivé, aj text sa stáva pohyblivým popiskom pod obrázkom. Čítanie je rýchle a vyžaduje zrozumiteľné písmové formy. Takže nakoniec je možno rýchla doba na čosi aj dobrá. Zbavuje prebytočného.

Pohyblivé písmenká strácajú detail ale získavajú tretí rozmer. Subtílne formy sa ľahko rozrušia rozostrením, preto serify strácajú na význame. Kompaktnosť a súdržnosť riadku textu je v jeho spoločnom pohybe, v rozmazaní. Možno je pohybové rozmazanie písma jeho budúcim “serifom”, predĺžením jednotlivého znaku, ktorý sa tak lepšie spojí s celkom. Pokiaľ serify zostanú, budú možno zmenené tak, aby tvorili vizuálny akcent, ktorý zabráni rozpadnutiu tvaru písmena pri rozmazaní.

Budúce písmo musí mať dve základné vlastnosti: kompaktnosť, aby ho pohyb a rozostrenie príliš nerozrušili, a otvorený design pre vysokú odolnosť voči zmenám vizuálneho rozlíšenia. Tieto dve vlastnosti sa vlastne navzájom podporujú, pretože rozmazanie a pohyb sú najlepším spôsobom na zakrytie nedostatočného rozlíšenia zobrazenia.

Budúce písmo bude vytvárané s predstavou jeho pohybu, neostrosti, priesvitnosti, ako základných kvalít. Designér bude konštruovať písmo ako schému pre vykreslenie v mnohých podobách, nie ako definitívnu a konečnú kresbu.

Dnes už môžeme predpokladať, že moderná digitálna technológia prestane postupne klásť akékoľvek technické prekážky reprodukcie písma na tlačenej strane alebo na obrazovke. Napríklad designér bude môcť vnútiť aj internetovej stránke presne to písmo, ktoré bude chcieť… Otázkou bude, či ešte bude chcieť. Zažívame zrelativizovanie vzťahu designéra a výsledného produktu, designér si zvyká na to, že jeho dielo môže nadobúdať rôzne formy a typy písma napríklad na rozličných koncových zariadeniach. Personalizácia (customisation) vnímania sa stane samozrejmosťou. Preto možno uvidíme, že čitateľ samotný si bude vyberať písmo a formu zobrazenia informácie. Designér sa bude snažiť vytvoriť prostredie, priestor, ktorý umožní takúto personalizáciu so zaručením vysokej miery uchovania štruktúry informácie a čitateľnosti.

Písmo budúcnosti bude možno formálne jednoduchšie a ekonomickejšie, zbaví sa možno nadbytočného, určite to však nebude znamenať jednoduchšiu úlohu pre budúcich designérov. Požiadavka univerzálnosti použitia a “technickej” odolnosti spolu s estetickými požiadavkami svojej doby ich bude určite zamestnávať do ďalekej budúcnosti.

????



????



????



????



????



????



????



????



????



????